Cesta do USA

Klasik by povedal: “Nothing behind me, everything ahead of me, as is ever so on the road.“ Vybrali sme sa za dobrodružstvom, za nepoznaným, do novej kultúry, za novými ľuďmi, do novej krajiny, kde nás samozrejme čakajú aj komplikované situácie, ale vzlietli sme hore do oblakov, aby sme sa všetkým prelúskali a aby sme vrátili späť obohatenými skúsenosťami. Presne tak ako sa Indiana Jones vracia po každej výprave síce s dotrhaným klobúkom, ale s nepočetným množstvom  zážitkov. Aby človek mohol ísť za svojimi snami, musí niečo stratiť alebo v našom prípade zanechať za sebou niečo, niekoho na istú chvíľu. Museli sme sa rozlúčiť s priateľmi, s ľuďmi, ktorí zlepšujú náš svet a vždy budeme na nich myslieť, nech si vyrazíme hoci aj na obhliadku inej planéty. Museli sme ich opustiť, aby sme mohli ísť svojou cestou, ale aj aby išli oni tou svojou. Ďakujeme, že ste, toto je cestopis pre Vás! A teraz donekonečna a ešte ďalej!

Začal som písať ešte počas letu medzi Mníchovom a Washingtonom a asi prvé prirovnanie, ktoré ma vtedy napadlo bolo, že únavná. Ale teraz pekne po poriadku.

Cesta sa začala 7.6.2014 o 23 h v Prešove, tým, že sme naložili kufre do auta a vyrazili smer Letisko Jána Pavla II v Krakove. Šoféroval som a sám som bol prekvapený, že som zvládol celú cestu, keďže som predošlú noc veľa nenaspal. Nejako to rýchlo zbehlo a prekvapila ma kvalita Poľských ciest. Myslím v dobrom. Doteraz som si myslel, že Poľské cesty sú ešte viac rozbité ako tie naše. Akurát mamke sa nepáčilo veľa zákrut, vyrušovalo ju to pri spánku.

Meanwhile čo Majo šoféroval, ja som sa obávala o svoj fialový a spuchnutý prst na ľavej nohe. Ako inak, ja sa predsa neviem napiť vody bez toho, aby som ju najprv nerozliala, nieto ešte otvoriť dvere bez toho, aby som nimi netrafila prst na nohe. Samozrejme to bolo dve hodiny pred odchodom do Krakowa. Nebolo mi všetko jedno, keď mi napuchol a keď pri cik pauze niekde v Poľsku, som mala problém dokráčať do neďalekého kríčka. Ale povedala som si, že mám U.S.  kartičku poistenca a v najhoršom prípade bude stretko s americkými doktormi ďalšia super story pre moje deti.

Dorazili sme na letisko 3 a pol hodiny pred odletom :D Takto skoro kvôli nedorozumeniu, keď ocko si myslel, že odlietame o 5 a nie o 6:25, ale keď už máte skúsenosť so zmeškaným lietadlom, tak vás 3 a pol hodinová rezerva poteší. V tom čase bolo na letisku viac stavbárov ako cestujúcich.

Čakanie nebolo až také dlhé, ako by sa mohlo zdať. Rodičia pospali, my sme čo to zjedli, ešte sme trochu doladili batožinu, aby sme sa vošli do 23 kg, resp. 8 kg na príručnú a šli na check-in. Trošku som mal obavy o to, či nám tá batožina skutočne dorazí do Washingtonu, či bude kompletná, aj o to, či si niekto nepomýli môj kufor (viacero ľudí na letisku malo rovnaký). Po check-in-e sme sa rozlúčili s rodičmi a vyrazili na let.

Pred nástupom do lietadla sme sa museli odfotiť s nápisom na lietadle – Lufthansa. Letušky to zrejme neprekvapilo, keď sa jedna dokonca ponúkla, že nás odfotí :D To naopak poriadne prekvapilo nás. S nami sa už ale nechcela odfotiť.

Prvý let vysoko nákladovou leteckou spoločnosťou bol teda pecka. Okrem milého personálu aj zadarmo croissant a voda, káva a neviem čo všetko, keďže sme skoro celý prespali. Aj pilot bol super. Šoféroval to lietadlo s takým citom, že sme sa prebudili až pri brzdení na pristávacej dráhe.

Dorazili sme do Mníchova, kde sme mali 4 hodiny na prestup. Vystúpili sme v termináli, ktorý pravdepodobne celý patrí Lufthanse a tá zabezpečila aj zadarmo automat na kávu, čaj, kapučíno alebo čokoládu, čo sme patrične využili J. Na prestup sme čakali aj s dvomi Shakinimi kamošmi, tak aspoň som mal s kým kecať, kým Sharka spala.

Áno, mali sme zadarmo kávu od Lufthansy, síce značky littlebitsračková, ale ako cestovateľ, ktorý práve vyrazil na cestu, ste vďační za všetko a permanentne si chodíte čapovať hocičo z ponuky Lufthansy v desať minútových intervaloch.

Po 3 hodinách sme sa pobrali ku bráne na let do Washingtonu. Čakalo nás tam dokonca niekoľko pasových kontrol. Sharka bola vybavená aj bez kontroly príručnej batožiny, no ja som sa im asi nepozdával, tak si ma preverili. Je to trochu nepríjemný pocit, keď si pripadáte akoby ste niesli niečo zakázané, ale asi sú tieto kontroly bežná vec.

Keď si teda preverili, že skutočne nie som terorista, dostali sme sa ku bráne na nástup do lietadla, kde sme zistili, že budeme mať 2 h meškanie. Tak čo už. 2 h sme nejako prečkali pozeraním vonku na lietadlá a uvažovaním aké asi veľké bude to naše. Bolo rozhodne najväčšie akým sme doteraz leteli.

Popri našom čakaní na skutočný Boeing, som ja odbehla do Duty Free kúpiť najlacnejšiu vodu za 2,4 €. Novinka pre mňa nebola cena, ale to, že keď si chcete kúpiť čo i len vodu musíte sa preukázať aj pasom aj letenkou. Tak som pri pokladni tete vysvetlila, že musím ísť k boyfriendovi po pas a letenku. Hneď ako som sa preukázala a zaplatila, vrátila som sa s vodou a hybaj opäť pozorovať všetky tie lietadlá s nápismi ako Singapur Airlines a snívať ďalej o všetkých tých úžasných končinách a popri tom sa tešiť z toho, že práve do jednej takej končiny sa vydávame na cestu.

Sedeli sme na dvojke pri okne, čo bolo super a dostali sme vankúš a deku, veď aby sme sa mali čím priryť keď bude vonku tak –50°C :D Alebo aby nám nebolo zima pri tej klíme. Asi po hodine cesty sme sa konečne dočkali jedla – lasagne so zeleninovým šalátom. Cesta bola fajn, relatívne rýchlo zbehla, keďže zase sme pospali. Boli sme hore až na americkom kontinente a pozerali sme vonku. V podstate celú cestu sme mali vonku jasno a dobrý výhľad. Užívali sme si, že na monitore pred nami sme si mohli zobraziť mapu letu. Asi najväčší zážitok z letu bol vidieť New York z vtáčej perspektívy. Fakt bolo vidno tie mrakodrapy. Naopak asi najväčšie sklamanie z cesty bolo málo jedla. Pred koncom letu nám dali ešte nejakú malú zapekanú bagetu a k tomu chipsy. Z tých chipsov sme boli dosť prekvapení. Neviem, či to malo nejakú súvislosť s tým, že sme už boli fakt bližšie tej nezdravo sa stravujúcej Amerike.

Šťastne sme pristáli na Washington Dulles Airport o pol 5 miestneho času. Super pocit, keď cestujete 24 h, ale pritom je ešte len pol 5. Obávaná kontrola pri vstupe na americké územie prebehla hladko, rovnako tak naše kufre úspešne dorazili.

Hneď ako sme zložili naše kufre z pásov, vtlačili sme najbližšiemu týpkovi mobil do ruky nech odfotí naše žiariace vysmiate tváre a kopec batožiny okolo nás. Odfotil len tie žiariace tváre. Hurá! Sme naozaj v USA!