Racionalista na ceste

New York, tie mrakodrapy, tie masy ľudí, tá pravá americká atmosféra, ten zhon veľkomesta, ktoré nikdy nespí. Tak to presne sme zažili. Vybrali sme sa na náš dlho očakávaný výlet do New York City. Pekne sme si to dopredu naplánovali, kedy pôjdeme, čo chceme vidieť a zobrali sme si jeden deň voľna v práci naviac, aby sme to všetko postihali. Čiže  vybrali   sme sa na dvojdňový výlet do New Yorku, kúpili sme si dopredu lístok na autobus, noc v hoteli a tiež výstup na Rockefeler Center alias Top of the Rock. Išli sme samozrejme my štvorka - ja, Sharka, Janka a Miško. Vyrazili sme v nedeľu večer, autobus z Washingtonu do NY sme mali o polnoci. Z Laurelu sme si so Sharkou zobrali taxík na konečnú stanicu metra, lebo autobusy nám o takom čase akosi neišli. Taxík bol zhodou okolností žltý, čiže začali sme v New Yorkskom štýle. Metrom sme sa odviezli na autobusovú stanicu, prišli aj Janka s Miškom a išlo sa. V autobuse sme sa rozvalili na päťku dozadu a rovno pred nami

Hurá, konečne nastal ten deň, kedy sme si požičali auto na 2 dni a išli sme do Ocean City. Konkrétne do toho v Marylande, keďže ďalšie je v New Jersey. Naplánovali sme si to asi 2 týždne predtým a keď som zistil, že vlakom, či autobusom nás to vyjde poriadne draho, tak už som sa nevedel dočkať toho dňa, keď si to auto požičiame. Mali sme Ford Focus a veľmi sa nám páčilo autíčko. Pecka bola, že sme mali strešné okno, tak s ním sme sa vyšantili. Samozrejme mali sme automatickú prevodovku, keďže tu je to štandard a manuálne tu ani nie sú. Také auto som šoféroval prvýkrát a užíval som si to, vlastne neviem prečo v Európe nie sú automatické prevodovky také rozšírené. Je to dosť pohodlné, stačí pustiť brzdu a už sa pohýnate. Akurát raz sa mi stalo, že som išiel prepnúť zo stupňa 'drive' na stupeň 'speed', ktorý je určený na diaľnice a ako som zvyknutý na spojku, ktorú ale auto nemalo, tak som omylom stisol brzdu a zaflekoval som. V Ocean City sme mali neja

30.6., na Sharkine meniny a ďeň po jej narodeninách, som pre ňu nachystal malé prekvapenie. O 7 ráno sme vyrazili z Laurelu a išli sme autobusom na konečnú stanicu metra, potom metrom na inú konečnú stanicu na druhom konci D.C. Sharka stále nič netušila, resp. netušila kam presne ideme. Z tejto stanice sme išli opäť autobusom a vtedy už Sharka zistila kam ideme, keď autobus bol plný zamesrnancov s logom 6 Flags na tričku. Mali sme teda namierené do zábavného parku 6 Flags neďaleko Washingtonu. Pri vstupej kontrole sme mali problém, že sme boli nabalení jedlom. Veď sme predsa nejakí Slováci. Personál bol ale zlatý a uskladnili nám rezne do chladničky :-D. Zvyšné jedlo si nejak nevšimli a super, že sme mali niečo so sebou, lebo stravovacie zariadenia v areáli boli otrasné. Žiadna normálna reštaurácia, samý fast food. A o cenách ani nehovorím, ale tak to sa dalo čakať. Ešte mi napadá jedna vec, ktorá sa mi nepáčia a to, že skrinka stála 13 dolárov a nemohli sme si ju zameniť za

Počas našich výletov do D.C. sme si nemohli nechať ujsť prehliadku nejakých múzeí. Ako prvé, na ktoré nám so Sharkou padlo oko na mape bolo National Air & Space Museum. Tak to som hneď vedel, že tam musíme ísť. A ešte som netušil, že to bude až také dobré. Air & Space Museum bolo pre mňa asi najlepšie múzeum, v ktorom som bol. Pravda vo veľa múzeách som nebol, ale aj tak. Múzeum bolo veľkosťou asi také stredné, viem si predstaviť aj väčšie, ale dalo by sa tam stráviť aj celý deň. Páčilo sa mi hlavne to, ako tam bolo o všetkom detailne popísané. A samozrejme exponáty boli super. Boli tam lietadlá od 1. lietadla na svete (1903 Wright Flyer) až po stíhačky. Veľká časť bola venovaná II. svetovej vojne, boli tam rôzne videá o udalostiach a modely lietadiel, výzbroj a podobne. Keďže je to aj Space museum, tak bolo tam čo pozerať aj o vesmíre, rôzne informácie o vesmírnych telesách, Space Race medzi USA a ZSSR, modely rakiet, Apollo moduly, sondy a iné. A ešte pikoška na záve

Po týždni po príchode do USA nás konečne dali na naše trvalé ubytko. Medzi tým sme sa stihli ešte raz sťahovať a nikto nám vtedy nevedel povedať, kde budeme na trvalo robiť a bývať. Bývame v mestečku Laurel na polceste medzi Washingtonom a Baltimore. Na prvý pohľad na mapu sa to zdá byť ďaleko od D.C, ale nakoniec sme zistili, že autobusom sme za chvíľku na konečnej stanici metra. A navyše do D.C. predsa len nechodíme každý deň. Laurel má podľa Wikipedie  asi 25 000 obyvateľov, ale na to má dosť veľa obchodov, nákupných centier a hlavne dobludu bazénov :-D. Mesto je v pohode, je tu fakt všetko čo potrebujeme. Možno jediná vec, čo tu chýba je nočný život a bary tu nie sú na každom kroku. Jeden večer sme ale chceli ísť do baru, no skončili sme kvôli búrke v McDonald's. Stihli sme v Laureli vyskúšať aj večeru v reštaurácii, na Sharkine narodeniny. Bola to talianska reštaurácia, Sharka teda mala cestoviny :-D a ja nejaké mäsko. K tomu nám doniesli zeleninový šalát s cesna

Teraz sa už síce nachádzam v našom apartmáne v Laureli, ale chcela by som sa vrátiť späť k prvým lifeguardistickým dňom v Silver Springu, lebo ma veľmi obohatili. Max tu momentálne púšťa ukrajinskú hudbu a znie to veľmi chytľavo, hĺbavo a kiežby som rozumela textu. Ukrajine sláva, prikladám ukážku, enjoy: https://www.youtube.com/watch?v=VVxlRqi6CUE . Mimochodom polovička z lifeguardov je tu Ukrajincov. Veľa z nich tu chce aj po programe zostať, zmeniť si status víz a nevrátiť sa do rodnej domoviny. Aký bol teda môj prvý deň v práci? Ako z rozprávky. Robila som na bazéne, kde obyčajne pracuje iba jeden lifeguard. V ten deň tam bola bar-b-que party, takže osamelý lifeguard potreboval výpomoc. Na tom poole pracoval rus Rosaľ a ešte nebol veľmi zabehnutý, takže veľa som sa od neho nedozvedela o všetkých náležitostiach lifeguardingu. Rosaľ bol chalan študujúci právo, trochu hanblivý a utiahnutý, ale aj tak sme sa dobre porozprávali. Bazén bol vzdialený asi 45minút cesty pešo od apar

Čo vám poviem o práci?! No je to proste pohoda. Asi ešte viac ako som si predstavoval. Pred odchodom do USA som si to predstavoval asi tak, ako v lete na kúpalisku. Plavčík sedí pri bazéne plnom ľudí a občas na niekoho zapíska, aby neskákal do vody a podobne. Inak si vysedáva a opaľuje sa. Je to naozaj tak, akurát ani nemôžem povedať, že by som mal plný bazén :-D. So Sharkou robíme plavčíkov pri tzv. komunitných bazénoch. Tie sú určené pre ľudí, ktorí bývajú v apartmánoch vedľa bazéna. Samozrejme každý bazén je iný a práve ten môj je dosť pustý, čo sa týka návštevnosti. Väčšinou mám max. 25 ľudí za celý deň a stáva sa, že aj menej ako 10. Čiže každý deň mám na práci plávanie, kliky, zhyby a pod. No a samozrejme sedenie, oddychovanie a opaľovanie sa. Pokiaľ máme ľudí, tak na nich dávame pozor a sedíme na stoličke nad bazénom, ale mám pocit, že ľudí na bazéne každým dňom ubúda :-D. Môj bazén je asi 25 m dlhý a hlboký od 3,5 ft do 5 ft (105-150 cm). Nemám hlbokú vodu, čiže a

Už je 14.7. a veľa sa toho stihlo udiať. Dnes som si uvedomila, že sme tu už vyše mesiaca a ani neviem kedy to tak rýchlo zbehlo. Sú z nás plavčíci a poctivo zachraňujeme americké životy. Našťastie veľa tých 150 kilových na mojom bazéne nemám, iba jedného. Môj lifeguardistický sen sa rozplynul, keď som začala pracovať na mojom drsnom swimming poole. Ale aspoň, že som vysnívala tento dream job pre ostatných z našej štvorky. Ale teraz samozrejme hyperbolizujem :D. Len môj pool každý deň navštevuje americká banda všivavá a mám menšie problémy s mojím azerjbadžanským co-workerom. Ešte by som chcela citovať samotného Thomasa Jeffersona, ktorý sa mi prihovára tieto dni, týmto citátom zo záhrobia: „ Ak ste nahnevaní, rátajte do desať predtým ako prehovoríte. Ak ste veľmi nahnevaný, rátajte do sto.“ Opäť som začala menším spoilerom a teraz sa vrátim v čase späť k udalostiam, ktoré z nás spravili skutočných plavčíkov. Stále Greenbelt. Miesto vzdialené od hocijakej civilizácie, kde si poke

Keď sme boli u Tiffany v office, tak nám ešte nevedela povedať, či plavčícky kurz bude hneď na ďalší deň, alebo až o 3 dni. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že budeme mať teda tie 2 dni voľna, tak sme neváhali ísť do D.C. pozrieť Obamu a tak. Biely dom sme chceli vidieť ako prvý, čiže metrom sme šli blízko k nemu. Vonku bolo veľmi teplo a Sharke cestou prišlo zle, preto sme sa najprv zastavili na kávu v Starbucks. Po dlhšej pauze sme opäť pokračovali smer biely dom. Môj prvý dojem z neho bol, že je skutočne veľmi biely. Asi ho musia často bieliť. Pred ním sme sa pofotili, rovnako tak činila hŕstka turistov a bol tam tiež aj nejaký protestujúci. Sharke ešte nebolo úplne OK, tak že si sadneme do parku hneď vedľa. Pospala si na mojich kolenách a ja som zatiaľ kŕmil veveričky. Také milé stvorenia. Občas sa k nim pridali aj holuby a vrabce. Mám pocit, že vo veľkomestách stretávam ešte viac zvierat ako na dedine, keď si spomeniem napr. na kŕmenie husí v Londýne a kačiek v Paríži. Po asi

Keď sme prišli na naše prechodné ubytko, tak sme sa míňali s Ukrajincom, ktorý s nami býval. Ešte v ten večer k nám prišiel ďalší Ukrajinec a na ďalší deň chlapík z Jordánska. Ubytko bolo veľmi pekné. Mali sme 2 izby, 2 a 3 lôžkové, k tomu veľká obývačka s 2 gaučami a kuchyňa. Mali sme dokonca aj umývačku riadu, aj keď sme ju používali iba ako odkvapkávač riadu, lebo máme tak málo riadov, že sa nám ju neoplatilo zapínať. V izbách sú šatníky, čo sa nám so Sharkou celkom páči, aj keď viac by sme to využili keby sme mali vešiaky. Druhá izba, v ktorej sú chlapci mala dokonca šatník veľký ako nejaká menšia izba :D. Jediný problém apartmánu bol, že chýba záves v kúpeľni a preto sme tam mali potopu. Vlastne, tú potopu sme mali až odkedy k nám prišiel bývať typek z Jordánska, ktorý sa sprchoval 2x denne a zjavne mu nevadilo, že špliecha vodu po celej kúpeľni. Inak čo sa týka apartmánu fakt nie je čo vytknúť. Hneď po príchode sme sa vybrali do obchodu, kúpiť niečo pod zub. Spolubýv

Trošku s písaním našich noviniek spoza oceánu meškáme, ale nebojte sa, zatiaľ nás žiadne ghetto neprepadlo. Od nášho príchodu ubehli už 2 týždne a mám dojem, že sme tu už mesiac, lebo strašne veľa vecí sa stihlo udiať a hlave kopec zaujímavých ľudí stretnúť. Za ten čas sme spoznali Jordánca Omara, ktorý študuje niečo ako letecké strojárstvo, žil v Libanone, v Sýrií, v Dubaji i vo Francúzsku. Spoznali sme aj nezabudnuteľného Egypťana Hazema, ktorý študuje v Poľsku pre zmenu niečo ako ropné strojárstvo, jeho snom je pracovať pre Gazprom a okrem iného sa chystá vybrať na cestu Transsibírskou magistrálou v najchladnejšom mesiaci. Majo mu dal výstižné pomenovanie, ktoré hovorí za všetko – tlčhuba. Tiež sme sa skamarátili s milým Azerbajdžancom Javanshirom, ktorý zanietene rozpráva o svojej krajine, tradíciách, susedných krajinách a okrem iného jeho rodina má rozbehnutý úspešný biznis v Moskve, ďalej černochom Američanom CJ-om, ktorý študuje hudbu, spieva si celý deň a je proste najviac coo

Klasik by povedal: “ Nothing behind me, everything ahead of me, as is ever so on the road.“ Vybrali sme sa za dobrodružstvom, za nepoznaným, do novej kultúry, za novými ľuďmi, do novej krajiny, kde nás samozrejme čakajú aj komplikované situácie, ale vzlietli sme hore do oblakov, aby sme sa všetkým prelúskali a aby sme vrátili späť obohatenými skúsenosťami. Presne tak ako sa Indiana Jones vracia po každej výprave síce s dotrhaným klobúkom, ale s nepočetným množstvom  zážitkov. Aby človek mohol ísť za svojimi snami, musí niečo stratiť alebo v našom prípade zanechať za sebou niečo, niekoho na istú chvíľu. Museli sme sa rozlúčiť s priateľmi, s ľuďmi, ktorí zlepšujú náš svet a vždy budeme na nich myslieť, nech si vyrazíme hoci aj na obhliadku inej planéty. Museli sme ich opustiť, aby sme mohli ísť svojou cestou, ale aj aby išli oni tou svojou. Ďakujeme, že ste, toto je cestopis pre Vás! A teraz donekonečna a ešte ďalej! Začal som písať ešte počas letu medzi Mníchovom a Washingtonom a