Prvé momenty v D.C.

Trošku s písaním našich noviniek spoza oceánu meškáme, ale nebojte sa, zatiaľ nás žiadne ghetto neprepadlo. Od nášho príchodu ubehli už 2 týždne a mám dojem, že sme tu už mesiac, lebo strašne veľa vecí sa stihlo udiať a hlave kopec zaujímavých ľudí stretnúť. Za ten čas sme spoznali Jordánca Omara, ktorý študuje niečo ako letecké strojárstvo, žil v Libanone, v Sýrií, v Dubaji i vo Francúzsku. Spoznali sme aj nezabudnuteľného Egypťana Hazema, ktorý študuje v Poľsku pre zmenu niečo ako ropné strojárstvo, jeho snom je pracovať pre Gazprom a okrem iného sa chystá vybrať na cestu Transsibírskou magistrálou v najchladnejšom mesiaci. Majo mu dal výstižné pomenovanie, ktoré hovorí za všetko – tlčhuba. Tiež sme sa skamarátili s milým Azerbajdžancom Javanshirom, ktorý zanietene rozpráva o svojej krajine, tradíciách, susedných krajinách a okrem iného jeho rodina má rozbehnutý úspešný biznis v Moskve, ďalej černochom Američanom CJ-om, ktorý študuje hudbu, spieva si celý deň a je proste najviac cool zo všetkých lifeguardov. Zistili sme, že čo Srb v USA, to strašne fajn človek s dobrým srdcom a stihlo sa toho udiať viac než dosť. Ale teraz pekne po poriadku. Prepáčte za malý spolier, teraz sa už vážne vrátim tam, kde sme skončili, a to na letisku.

Na jednu noc sme mali rezervovaný hotel v centre, keďže sme prišli v nedeľu a zamestnávateľ, ktorý nám zabezpečuje ubytovanie robí len cez pracovné dni. Letisko bolo trošku mimo mesta a tak sme sa museli nejako dopraviť. Skúsili sme sa spýtať na cenu taxíka a rýchlo sme pochopili, že autobus + metro bude lepšia voľba. Ani to nebolo až také drahé, celkovo $ 13.25. V metre sme trošku chaosili s lístkami. Iný kraj, iný mrav... a iné automaty na lístky. A tak prvý pokec s ujom černochom. Nakoniec sme sa úspešne dostali do cieľovej stanice U Street a hybaj trepať sa s kuframi cez novú krajinu.

Bola som úplne ohúrená a hlavne americkými černochmi. Vlastne všetkými Američanmi, pretože mi prišli takí svojskí, hluční, bezprostrední, majúci svoj svet, idúci si svoje a sú sami sebou. Bola som užasnutá ako sme išli k nášmu hotelu. Celá Amerika sa zrazu skoncentrovala do jednej ulice a tou sme práve išli. Už len som čakala kedy sa zrazu predo mnou objaví nejaký jazzový podnik, v ktorom by hral černošský muzikant na saxofóne.

Po polhodinke sme dorazili na útulný hotelík s milým vtipným recepčným, ktorý škúlil na jedno oko. Bol to tak krásny pocit doraziť na hotelovú izbu po dlhej ceste a občasnom spánku. Hotelík bol jednoduchý, ale čo viac ako posteľ potrebuje cestovateľ? Chápem prečo bol najlacnejší v D.C. ale myslím, že na naše pomery tip top. Hneď ako sme prišli na izbu, tak sme zapli TV a pozerali NBA finals. Boli sme úplne nemohúci. Izba mala také typické americké požiarne schodisko ako z filmu Raňajky u Tiffanyho, kde Audrey Hepburn spievala svoju Moon River.

Ďalší deň nás čakala cesta s kuframi z D.C. do mestečka Silver Spring, na predmestí Washingtonu, kde sídli náš zamestnávateľ Premier Pool Management. Do centra Silver Spring sme sa odviezli metrom a odtiaľ sme potrebovali nasadnúť na autobus smerom na Tech Road. Jedna pani nás naviedla na zástavku a keď dorazil náš potenciálny bus, Majo sa išiel ešte pre istotu spýtať vodiča či je to správny spoj a či autobus pôjde priamo. Meanwhile čo som stála obkolesená všetkou našou batožinou, prihovorila sa ku mne černoška. Pýtala sa ma, či si nie sme istí kam ide autobus a vzápätí po mojej odpovedi mi prikývla, že toto nás odvezie tam kam chceme. A ešte mi aj hneď začala pomáhať s jedným kufrom a dávať ho do autobusu. Môj pocit z černochov bol zatiaľ takí, že aj keď majú poker face celý čas, sú strašne zdvorilí a vždy ochotní pomôcť. Aj černošský vodič nám kričal kedy máme vystúpiť.

Konečne sme sa doslova dotrepali do sídla firmy, za manažérkou Tiffany. Zoznámili sme sa, oskenovala si naše dokumenty a oznámila nám, že nás odvezú ku apartmánu, v ktorom budeme bývať dočasne, pretože sa nachádza blízko miesta, kde sa bude konať plavčícky kurz. Prišiel po nás týpek menom Milko. Je Srb, narodil sa v Bosne a je tu už druhé leto, ale tento krát nie ako lifeguard, ale ako výpomoc s organizáciou. Viete Milko je proste taký ten typ človeka, ktorého nenazvete inak ako mamvzadnomotvore-ista. Má tajomnú jazvu cez celé líce a jediné čo od neho budete počuť tak budú srbské nadávky v rôznych možných obmenách. Srbské nadávky sa ani veľmi nelíšia od tých našich, takže sme rozumeli. Za žiadnych okolností si neskladá slnečné okuliare ani v prípade, keď vojde do miestnosti a v aute mu vždy hrá srbská muzika. Ešte o ňom určite budete počuť.

Milko nás teda priviezol na miesto a nevedeli sme sa dočkať kedy už uvidíme naše bývanie.