Moja cesta k triatlonu
Tento rok som absolvoval svoj prvý triatlon. Pre nešportovcov spomeniem, že ide o preteky, kde sa najprv 1,5 km pláva, potom sa ide 40 km na bicykli a nakoniec je 10 km beh. Samozrejme to všetko hneď po sebe bez prestávky. Bola to najťažšia fyzická aktivita, akú som doteraz v živote zažil. A dnes by som chcel priblížiť, ako som sa k tomu vôbec dostal.
Triatlon som už dlhšie považoval za jeden z fyzicky najnáročnejších olympijských športov. Ide totiž o veľmi všestranný šport, ktorý naozaj otestuje fyzickú kondíciu a človek pri ňom zapojí takmer všetky svaly. Nikdy by mi nenapadlo, že raz triatlon absolvujem aj ja. Vnímal som, že je to len pre naozajstných športovcov.
Prišlo to však postupne. Mám veľmi rád preteky, keďže som súťaživý typ a navyše mi to dáva motiváciu pri tréningu. Preto niekedy v zime alebo v jari som si povedal, že sa tento rok zúčastním 3 rôznych kratších súťaží. A tie ma napokon dostali až ku triatlonu.
Na súťaž som si vybral 1,5 km vzdialenosť. Vedel som, že by to pre mňa nemal byť problém zvládnuť, lebo ešte keď som bol v Brne na výške, chodieval som pravidelne plávať do 50 m bazéna. Vtedy som sa zdokonalil a zvykol som plávať 2 až 2,5 km. Robil som aj plavčíka v USA, no nedá sa povedať, že by sa mi tam zišlo dobré plávanie :D O tom som už na blogu niečo napísal.
Plávam však výlučne len prsia, lebo kraul až tak dobre neovládam. Aspoň zatiaľ. No aj napriek tomu som 1,5 km na Swimathone preplával za 30:27. Na to, že som plával prsia myslím, že celkom fajn.
Tento rok som si konečne povedal, že dôjdem do Ivanky, pozdravím kamošov a zašportujem si. Plávanie som trošku trénoval, ako som písal vyššie, aj Swimathon bol dobrý tréning, no beh a bicykel som trénoval menej. Keďže v Londýne bicykel nemám, asi len 3x som bol na stacionárnom bicykli v posilke. A beh už ani nepamätám, ale tiež asi okolo 3x som si bol zabehať, myslím, že 7-8 km.
Prišiel 16. jún a Ivánsky Ironman. Celá súťaž sa koná okolo Ivánskeho jazera, cez ktoré sa pláva a okolo neho sa behá a bicykluje. Štartovali sme jedenásti. Plávanie som dokončil ako druhý, so značným náskokom ma predbehol týpek, ktorý hral vodné pólo. Pre mňa to bolo prvé plávanie na otvorenej vode. Samozrejme plával som už predtým v mori alebo na Domaši, no nikdy nie ďaleko od brehu. Mám pred tým rešpekt, aj keď si verím, že som zdatný plavec. Počas preteku som mal tiež divný pocit a čím skôr som sa chcel dostať na breh, aby som bol v bezpečí. Nuž, aspoň ma to hnalo rýchlo plávať :D
Keď som vyšiel z vody, rýchlo som sa osušil, obul a nasadol na bicykel. Hneď na začiatku som zle odbočil. Našťastie tesne za mnou išiel ďalší súťažiaci a stihol na mňa zakričať, aby som sa vrátil. Za ním som sa potom držal celú trasu na bicykli, čo bolo kľúčové, aby som nezablúdil. Trať bola jemne označená, ale ľahko sa to dalo prehliadnuť, hlavne pre človeka, ktorý po tej trase išiel prvý krát. Krátko po začiatku cyklistiky nás dvoch predbehol ďalší súťažiaci a s ním sme absolútne nedokázali držať tempo. My dvaja sme si pomáhali tým, že sme striedali poradie, no asi v polovici cyklistickej trate sa mi mierne odtrhol aj môj parťák. Snažil som sa ho mať aspoň na dohľad, aby som nezablúdil.
Keď som zosadol z bicykla a začal behať, zažil som menší šok, že akosi pomaly behám. Nebol som zvyknutý behať po cyklistike. Po niekoľkých metroch behu som ešte aj začal mať kŕče v lýtkách. Po prvom kole z troch som si trošku zvykol na beh a podarilo sa mi aj predbehnúť môjho parťáka z bicykla. Ďalšie dve kolá to bolo o tom udržať tempo. V závere sa na mňa ešte parťák dotiahol, no pridal som a už som mu nedal šancu.
Keď som dobehol do cieľa nemal som prehľad, ktorý som v poradí, no vraveli mi, že som bol tretí. Milo ma to potešilo. A nakoniec ešte vysvitlo, že víťaz na bicykli omylom zle odbočil a výrazne si tak skrátil trať. Bol to ten najrýchlejší plavec - vodný pólista. Dostal penalizáciu a ja som sa tým posunul na druhé miesto. Naozaj nie zlé na môj prvý mini triatlon.
Súčasťou Alfidády sú rôzne zábavné tímové súťaže typu beh s vajíčkom na lyžici. Začína to však vždy cyklistickými pretekmi, za ktoré sa dá získať najviac bodov do tímovej súťaže. Tento rok bola trať rozdelená na dve etapy. Prvá bola z Malého Šariša do obce Široké (Prešov - Branisko) a merala 22 km. Druhá, horská, bola zo Širokého cez kopec Branisko a končila hore na Spišskom hrade, čo predstavovalo 17 km.
Nevedel som vôbec čo môžem očakávať od konkurencie a ani od seba. Nikdy predtým som na bicykli neprešiel naraz takú vzdialenosť. Začal som svojim tempom a hneď po pár metroch pri prvom stúpaní vysvitlo, že to asi nebude najpomalšie. Zaradil som sa totiž na prvé miesto. Jeden z konkurentov sa za mnou udržal v závese, ostatní postupne začali strácať. Nezdalo sa mi to byť nejaké ukrutné tempo, no keďže som nemal skúsenosti, čakal som, čo bude. Nakoniec sme takto prešli dvaja za sebou celú trasu až po dedinu Široké, kde bol cieľ. V dedine som chcel pridať, ale urobil som to príliš skoro, oponent to lepšie načasoval a vyhral.
Nasledovala krátka regenerácia v miestnom pohostinstve a potom nadišiel štart druhej “horskej” etapy. Začínala hneď prudkým stúpaním a opakoval sa scenár, že som sa zaradil na čelo a v závese som mal rovnakého protivníka. Opäť som nevedel odhadnúť, či mi tempo vydrží. Tentokrát išlo o dlhé stúpanie na Branisko, čo je predsa len dlhý kopec. Keď som si však myslel, že vrchol už nie je ďaleko a cítil som, že ešte mám dosť síl, pridal som a vytvoril si náskok. Nasledovalo prudké klesanie s ostrými zákrutami, čiže bolo potrebné brzdiť. Za každou zákrutou som však čo najskôr makal naplno. Myslím si, že na tom klesaní som si upevnil náskok. Potom už ani posledné stúpanie na Spišský hrad, síce bolo naozaj drsné, neohrozilo moje víťazstvo.
Na ďalší deň som ešte nesúťažne prešiel 35 km na bicykli zo Slovenského raja do Spišskej Novej Vsi. Za dva dni to bolo spolu 75 km, čo mi predtým prišlo absolútne nepredstaviteľné. Tentokrát som však mal pocit, ako keby ma ten bicykel príliš neunavoval.
PS: Vďaka za podporu všetkým, ktorí ma povzbudzovali na každej zo súťaží :)
Triatlon som už dlhšie považoval za jeden z fyzicky najnáročnejších olympijských športov. Ide totiž o veľmi všestranný šport, ktorý naozaj otestuje fyzickú kondíciu a človek pri ňom zapojí takmer všetky svaly. Nikdy by mi nenapadlo, že raz triatlon absolvujem aj ja. Vnímal som, že je to len pre naozajstných športovcov.
Prišlo to však postupne. Mám veľmi rád preteky, keďže som súťaživý typ a navyše mi to dáva motiváciu pri tréningu. Preto niekedy v zime alebo v jari som si povedal, že sa tento rok zúčastním 3 rôznych kratších súťaží. A tie ma napokon dostali až ku triatlonu.
Swimathon
Swimathon je charitatívna súťaž, ktorá sa paralelne koná v stovkách bazénov po celej Británii. Podľa oficiálnej stránky pretekov ide dokonca o najväčšiu plaveckú súťaž na svete. Na výber sú rôzne vzdialenosti: 400 m, 1,5 km, 2,5 km a 5 km. Chcel som si trošku oprášiť plávanie, lebo neplával som pravidelne dlhé vzdialenosti, iba rekreačne popri saune. Tak vravím si, že zúčastniť sa sútaže je celkom dobrý tréning. Presvedčil som na to aj kamoša a pár krát sme si išli zatrénovať do London Aquatics Centre - plaveckého bazéna pre olympijské hry v roku 2012. Krásny bazén.
Na súťaž som si vybral 1,5 km vzdialenosť. Vedel som, že by to pre mňa nemal byť problém zvládnuť, lebo ešte keď som bol v Brne na výške, chodieval som pravidelne plávať do 50 m bazéna. Vtedy som sa zdokonalil a zvykol som plávať 2 až 2,5 km. Robil som aj plavčíka v USA, no nedá sa povedať, že by sa mi tam zišlo dobré plávanie :D O tom som už na blogu niečo napísal.
Plávam však výlučne len prsia, lebo kraul až tak dobre neovládam. Aspoň zatiaľ. No aj napriek tomu som 1,5 km na Swimathone preplával za 30:27. Na to, že som plával prsia myslím, že celkom fajn.
Ivánsky Ironman
Už po minulé roky ma kamoši volali na taký mini triatlon, ktorý organizuje Kolégium Antona Neuwirtha v Ivanke pri Dunaji - Ivánsky Ironaman. Názov môže trošku zavádzať, keďže pojem Ironman sa používa pre ultratriatlon - čiže vzdialenosti pre jednotlivé disciplíny sú ešte dlhšie. Pri Ironmanovi je to: 3,8 km plávanie, 180 km bicykel a maratón beh (42 km). Ak tvoj najdlhší beh v živote bola 12-minútovka v škole a aj pri tom si skoro zomrel(a), práve asi neveríš vlastným očiam, že takáto súťaž skutočne existuje. Ja tiež nechápem, ako sa to dá zvládnuť, ale skutočne sa nájdu takí, ktorí to zvládnu. Ten Ivánsky Ironman je však iba krátky pretek pre priaznivcov Kolégia a vzdialenosti sú prívetivé aj pre nešportovcov: 400 m plávanie, 14 km bicykel a 5 km beh. To by mal bežný človek, ktorý je trošku v kondícii zvládnuť. Prekážkou pre niektorých ľudí môže byť plávanie, no ja som sa neobával, že by som nepreplával tých 400 m.Tento rok som si konečne povedal, že dôjdem do Ivanky, pozdravím kamošov a zašportujem si. Plávanie som trošku trénoval, ako som písal vyššie, aj Swimathon bol dobrý tréning, no beh a bicykel som trénoval menej. Keďže v Londýne bicykel nemám, asi len 3x som bol na stacionárnom bicykli v posilke. A beh už ani nepamätám, ale tiež asi okolo 3x som si bol zabehať, myslím, že 7-8 km.
Prišiel 16. jún a Ivánsky Ironman. Celá súťaž sa koná okolo Ivánskeho jazera, cez ktoré sa pláva a okolo neho sa behá a bicykluje. Štartovali sme jedenásti. Plávanie som dokončil ako druhý, so značným náskokom ma predbehol týpek, ktorý hral vodné pólo. Pre mňa to bolo prvé plávanie na otvorenej vode. Samozrejme plával som už predtým v mori alebo na Domaši, no nikdy nie ďaleko od brehu. Mám pred tým rešpekt, aj keď si verím, že som zdatný plavec. Počas preteku som mal tiež divný pocit a čím skôr som sa chcel dostať na breh, aby som bol v bezpečí. Nuž, aspoň ma to hnalo rýchlo plávať :D
Keď som vyšiel z vody, rýchlo som sa osušil, obul a nasadol na bicykel. Hneď na začiatku som zle odbočil. Našťastie tesne za mnou išiel ďalší súťažiaci a stihol na mňa zakričať, aby som sa vrátil. Za ním som sa potom držal celú trasu na bicykli, čo bolo kľúčové, aby som nezablúdil. Trať bola jemne označená, ale ľahko sa to dalo prehliadnuť, hlavne pre človeka, ktorý po tej trase išiel prvý krát. Krátko po začiatku cyklistiky nás dvoch predbehol ďalší súťažiaci a s ním sme absolútne nedokázali držať tempo. My dvaja sme si pomáhali tým, že sme striedali poradie, no asi v polovici cyklistickej trate sa mi mierne odtrhol aj môj parťák. Snažil som sa ho mať aspoň na dohľad, aby som nezablúdil.
Keď som zosadol z bicykla a začal behať, zažil som menší šok, že akosi pomaly behám. Nebol som zvyknutý behať po cyklistike. Po niekoľkých metroch behu som ešte aj začal mať kŕče v lýtkách. Po prvom kole z troch som si trošku zvykol na beh a podarilo sa mi aj predbehnúť môjho parťáka z bicykla. Ďalšie dve kolá to bolo o tom udržať tempo. V závere sa na mňa ešte parťák dotiahol, no pridal som a už som mu nedal šancu.
Keď som dobehol do cieľa nemal som prehľad, ktorý som v poradí, no vraveli mi, že som bol tretí. Milo ma to potešilo. A nakoniec ešte vysvitlo, že víťaz na bicykli omylom zle odbočil a výrazne si tak skrátil trať. Bol to ten najrýchlejší plavec - vodný pólista. Dostal penalizáciu a ja som sa tým posunul na druhé miesto. Naozaj nie zlé na môj prvý mini triatlon.
Alfiáda
Koncom júna som sa zúčastnil ďalšej amatérskej súťaže, tentokrát cyklistickej. Firma, pre ktorú na Slovensku pracujem každoročne organizuje teambuilding, ktorý sa nazýva Alfiáda. Názov je podľa programu Alf, ktorý vyvíjame. Pracujem na tom už viac ako 7 rokov a nikdy som sa Alfiády nezúčastnil, takže som si povedal, že by už bolo na čase.Súčasťou Alfidády sú rôzne zábavné tímové súťaže typu beh s vajíčkom na lyžici. Začína to však vždy cyklistickými pretekmi, za ktoré sa dá získať najviac bodov do tímovej súťaže. Tento rok bola trať rozdelená na dve etapy. Prvá bola z Malého Šariša do obce Široké (Prešov - Branisko) a merala 22 km. Druhá, horská, bola zo Širokého cez kopec Branisko a končila hore na Spišskom hrade, čo predstavovalo 17 km.
Nevedel som vôbec čo môžem očakávať od konkurencie a ani od seba. Nikdy predtým som na bicykli neprešiel naraz takú vzdialenosť. Začal som svojim tempom a hneď po pár metroch pri prvom stúpaní vysvitlo, že to asi nebude najpomalšie. Zaradil som sa totiž na prvé miesto. Jeden z konkurentov sa za mnou udržal v závese, ostatní postupne začali strácať. Nezdalo sa mi to byť nejaké ukrutné tempo, no keďže som nemal skúsenosti, čakal som, čo bude. Nakoniec sme takto prešli dvaja za sebou celú trasu až po dedinu Široké, kde bol cieľ. V dedine som chcel pridať, ale urobil som to príliš skoro, oponent to lepšie načasoval a vyhral.
Nasledovala krátka regenerácia v miestnom pohostinstve a potom nadišiel štart druhej “horskej” etapy. Začínala hneď prudkým stúpaním a opakoval sa scenár, že som sa zaradil na čelo a v závese som mal rovnakého protivníka. Opäť som nevedel odhadnúť, či mi tempo vydrží. Tentokrát išlo o dlhé stúpanie na Branisko, čo je predsa len dlhý kopec. Keď som si však myslel, že vrchol už nie je ďaleko a cítil som, že ešte mám dosť síl, pridal som a vytvoril si náskok. Nasledovalo prudké klesanie s ostrými zákrutami, čiže bolo potrebné brzdiť. Za každou zákrutou som však čo najskôr makal naplno. Myslím si, že na tom klesaní som si upevnil náskok. Potom už ani posledné stúpanie na Spišský hrad, síce bolo naozaj drsné, neohrozilo moje víťazstvo.
Na ďalší deň som ešte nesúťažne prešiel 35 km na bicykli zo Slovenského raja do Spišskej Novej Vsi. Za dva dni to bolo spolu 75 km, čo mi predtým prišlo absolútne nepredstaviteľné. Tentokrát som však mal pocit, ako keby ma ten bicykel príliš neunavoval.
Ready na triatlon
Keď som si všetky tieto absolvované preteky dal v hlave dokopy, zdalo sa mi, že by možno bolo reálne zvládnuť aj triatlon. Ešte prichádzal do úvahy aj polovičný triatlon, tzv. sprint triatlon, no kamoš ma inšpiroval, že sa tento rok prihlásil rovno na celý triatlon bez predošlých skúseností. Niekedy v júli som zistil, že na začiatku augusta sa koná londýnsky triatlon. Zistil som aj to, že je to najmasovejší triatlon na svete s viac ako 11 000 súťažiacimi. Tak som sa teda prihlásil. A o tom aký bol, aj o tom, ako som musel vyriešiť viaceré detaily typu zohnať bicykel a neoprén napíšem už čoskoro.PS: Vďaka za podporu všetkým, ktorí ma povzbudzovali na každej zo súťaží :)
.jpg)
.jpg)
.jpg)