Racionalista na ceste

Po týždni po príchode do USA nás konečne dali na naše trvalé ubytko. Medzi tým sme sa stihli ešte raz sťahovať a nikto nám vtedy nevedel povedať, kde budeme na trvalo robiť a bývať. Bývame v mestečku Laurel na polceste medzi Washingtonom a Baltimore. Na prvý pohľad na mapu sa to zdá byť ďaleko od D.C, ale nakoniec sme zistili, že autobusom sme za chvíľku na konečnej stanici metra. A navyše do D.C. predsa len nechodíme každý deň. Laurel má podľa Wikipedie  asi 25 000 obyvateľov, ale na to má dosť veľa obchodov, nákupných centier a hlavne dobludu bazénov :-D. Mesto je v pohode, je tu fakt všetko čo potrebujeme. Možno jediná vec, čo tu chýba je nočný život a bary tu nie sú na každom kroku. Jeden večer sme ale chceli ísť do baru, no skončili sme kvôli búrke v McDonald's. Stihli sme v Laureli vyskúšať aj večeru v reštaurácii, na Sharkine narodeniny. Bola to talianska reštaurácia, Sharka teda mala cestoviny :-D a ja nejaké mäsko. K tomu nám doniesli zeleninový šalát s cesna...

Teraz sa už síce nachádzam v našom apartmáne v Laureli, ale chcela by som sa vrátiť späť k prvým lifeguardistickým dňom v Silver Springu, lebo ma veľmi obohatili. Max tu momentálne púšťa ukrajinskú hudbu a znie to veľmi chytľavo, hĺbavo a kiežby som rozumela textu. Ukrajine sláva, prikladám ukážku, enjoy: https://www.youtube.com/watch?v=VVxlRqi6CUE . Mimochodom polovička z lifeguardov je tu Ukrajincov. Veľa z nich tu chce aj po programe zostať, zmeniť si status víz a nevrátiť sa do rodnej domoviny. Aký bol teda môj prvý deň v práci? Ako z rozprávky. Robila som na bazéne, kde obyčajne pracuje iba jeden lifeguard. V ten deň tam bola bar-b-que party, takže osamelý lifeguard potreboval výpomoc. Na tom poole pracoval rus Rosaľ a ešte nebol veľmi zabehnutý, takže veľa som sa od neho nedozvedela o všetkých náležitostiach lifeguardingu. Rosaľ bol chalan študujúci právo, trochu hanblivý a utiahnutý, ale aj tak sme...

Čo vám poviem o práci?! No je to proste pohoda. Asi ešte viac ako som si predstavoval. Pred odchodom do USA som si to predstavoval asi tak, ako v lete na kúpalisku. Plavčík sedí pri bazéne plnom ľudí a občas na niekoho zapíska, aby neskákal do vody a podobne. Inak si vysedáva a opaľuje sa. Je to naozaj tak, akurát ani nemôžem povedať, že by som mal plný bazén :-D. So Sharkou robíme plavčíkov pri tzv. komunitných bazénoch. Tie sú určené pre ľudí, ktorí bývajú v apartmánoch vedľa bazéna. Samozrejme každý bazén je iný a práve ten môj je dosť pustý, čo sa týka návštevnosti. Väčšinou mám max. 25 ľudí za celý deň a stáva sa, že aj menej ako 10. Čiže každý deň mám na práci plávanie, kliky, zhyby a pod. No a samozrejme sedenie, oddychovanie a opaľovanie sa. Pokiaľ máme ľudí, tak na nich dávame pozor a sedíme na stoličke nad bazénom, ale mám pocit, že ľudí na bazéne každým dňom ubúda :-D. Môj bazén je asi 25 m dlhý a hlboký od 3,5 ft do 5 ft (105-150 cm). Nemám hlbokú vodu, čiže a...

Už je 14.7. a veľa sa toho stihlo udiať. Dnes som si uvedomila, že sme tu už vyše mesiaca a ani neviem kedy to tak rýchlo zbehlo. Sú z nás plavčíci a poctivo zachraňujeme americké životy. Našťastie veľa tých 150 kilových na mojom bazéne nemám, iba jedného. Môj lifeguardistický sen sa rozplynul, keď som začala pracovať na mojom drsnom swimming poole. Ale aspoň, že som vysnívala tento dream job pre ostatných z našej štvorky. Ale teraz samozrejme hyperbolizujem :D. Len môj pool každý deň navštevuje americká banda všivavá a mám menšie problémy s mojím azerjbadžanským co-workerom. Ešte by som chcela citovať samotného Thomasa Jeffersona, ktorý sa mi prihovára tieto dni, týmto citátom zo záhrobia: „ Ak ste nahnevaní, rátajte do desať predtým ako prehovoríte. Ak ste veľmi nahnevaný, rátajte do sto.“ Opäť som začala menším spoilerom a teraz sa vrátim v čase späť k udalostiam, ktoré z nás spravili skutočných plavčíkov. Stále Greenbelt. ...

Keď sme boli u Tiffany v office, tak nám ešte nevedela povedať, či plavčícky kurz bude hneď na ďalší deň, alebo až o 3 dni. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že budeme mať teda tie 2 dni voľna, tak sme neváhali ísť do D.C. pozrieť Obamu a tak. Biely dom sme chceli vidieť ako prvý, čiže metrom sme šli blízko k nemu. Vonku bolo veľmi teplo a Sharke cestou prišlo zle, preto sme sa najprv zastavili na kávu v Starbucks. Po dlhšej pauze sme opäť pokračovali smer biely dom. Môj prvý dojem z neho bol, že je skutočne veľmi biely. Asi ho musia často bieliť. Pred ním sme sa pofotili, rovnako tak činila hŕstka turistov a bol tam tiež aj nejaký protestujúci. Sharke ešte nebolo úplne OK, tak že si sadneme do parku hneď vedľa. Pospala si na mojich kolenách a ja som zatiaľ kŕmil veveričky. Také milé stvorenia. Občas sa k nim pridali aj holuby a vrabce. Mám pocit, že vo veľkomestách stretávam ešte viac zvierat ako na dedine, keď si spomeniem napr. na kŕmenie husí v Londýne a kačiek v Paríži. Po asi ...

Keď sme prišli na naše prechodné ubytko, tak sme sa míňali s Ukrajincom, ktorý s nami býval. Ešte v ten večer k nám prišiel ďalší Ukrajinec a na ďalší deň chlapík z Jordánska. Ubytko bolo veľmi pekné. Mali sme 2 izby, 2 a 3 lôžkové, k tomu veľká obývačka s 2 gaučami a kuchyňa. Mali sme dokonca aj umývačku riadu, aj keď sme ju používali iba ako odkvapkávač riadu, lebo máme tak málo riadov, že sa nám ju neoplatilo zapínať. V izbách sú šatníky, čo sa nám so Sharkou celkom páči, aj keď viac by sme to využili keby sme mali vešiaky. Druhá izba, v ktorej sú chlapci mala dokonca šatník veľký ako nejaká menšia izba :D. Jediný problém apartmánu bol, že chýba záves v kúpeľni a preto sme tam mali potopu. Vlastne, tú potopu sme mali až odkedy k nám prišiel bývať typek z Jordánska, ktorý sa sprchoval 2x denne a zjavne mu nevadilo, že špliecha vodu po celej kúpeľni. Inak čo sa týka apartmánu fakt nie je čo vytknúť...