Lifeguard training

Už je 14.7. a veľa sa toho stihlo udiať. Dnes som si uvedomila, že sme tu už vyše mesiaca a ani neviem kedy to tak rýchlo zbehlo. Sú z nás plavčíci a poctivo zachraňujeme americké životy. Našťastie veľa tých 150 kilových na mojom bazéne nemám, iba jedného. Môj lifeguardistický sen sa rozplynul, keď som začala pracovať na mojom drsnom swimming poole. Ale aspoň, že som vysnívala tento dream job pre ostatných z našej štvorky. Ale teraz samozrejme hyperbolizujem :D. Len môj pool každý deň navštevuje americká banda všivavá a mám menšie problémy s mojím azerjbadžanským co-workerom. Ešte by som chcela citovať samotného Thomasa Jeffersona, ktorý sa mi prihovára tieto dni, týmto citátom zo záhrobia: „Ak ste nahnevaní, rátajte do desať predtým ako prehovoríte. Ak ste veľmi nahnevaný, rátajte do sto.“ Opäť som začala menším spoilerom a teraz sa vrátim v čase späť k udalostiam, ktoré z nás spravili skutočných plavčíkov.

Stále Greenbelt. Miesto vzdialené od hocijakej civilizácie, kde si pokecáte maximálne tak s veveričkami. Nadišiel čas kurzu a došiel po nás inštruktor Tony. Je to černoch, taký jeden z tých, ktorého by som ja z bazéna určite nevylovila. Z nášho apartmánu sme na kurz išli Majo, ja, Ukrajinec Nikola, Jordánec Omar a od vedľa z iného apartmánu sme vyzdvihli Hazema, ktorého sme už spomínali v predchádzajúcom blogu. Jednoducho tlčhuba :D. Na mieste kde sa konal kurz, sme sa spoznali s ďalšími dvoma chalanmi – Turek a černoch z Ghany. Tony musel ešte vyzdvihnúť ďalších chalanov na letisku a ako sa vrátil, kurz sa konečne mohol začať. Najprv som sa nechytala na Tonyho akcent, ale potom to už bolo fajn. V prvý deň sme mali plávať, ale nebolo počasie, takže sa to odložilo na ďalší deň. Celý náš prvý deň bol teda o pozeraní videí. Dostali sme dokonca aj domácu úlohu a to naštudovať si polovičku lekcií doma. Snaha bola, ale s Majom sme nad tým strašne zaspávali. Nakoniec to nebolo podstatné, lebo všetko sme si prešli ďalší deň na videu.

Druhý deň po nás Tony prišiel už o siedmej ráno. Zabudla som dodať, že mňa vždy usadili do kufra, keďže som bola najmenšia a auto bolo malé pre všetkých. Hneď z rána sme išli plávať a následne vyťahovať tehlu z dna bazéna. Plávanie bolo v pohode, mali sme zaplávať ani nie 50 m a asi sme s Majom boli najrýchlejší plavci. Vyťahovanie tehly dal Majo ako prvý, ale ja som to trošku pokazila. Tony mi hodil tehlu, potopila som sa po ňu, ale tesne ako som bola nad ňou tak sa mi zazdalo, že to nie je tehla a zaplávala som inde. Potom mi hneď došlo, že to bola chyba, lebo som už nemala nazvyš vzduchu a musela som vyplávať a znova sa potopiť. Mala som z toho zlý pocit, že som to tak pokazila, ale bola som prekvapená koľko ľudí sa nepotopilo vôbec. Iba štyria z jedenástich sme sa potopili po tehlu na prvý krát, potom na druhý krát to už ale zvládli.

Po skorom rannom plávaní sme sa vrátili späť ku videám. Tony musel stále niekam odbehovať, takže videá sme si prepínali sami. Aby sa nepovedalo, keď sa Tony vrátil tak prvú pomoc ukázal aj na figuríne, ktorú so sebou priniesol. Hazem s Majom mali zábavu s figurínou bábätka a hneď ako inštruktor odišiel znova telefonovať, začali oživovať malé nemluvňa. Na záver kurzu sme písali dva testy. Jeden bol orientovaný na prvú pomoc, zatiaľ čo druhý na všeobecné lifeguardistické skills. Hazem, Majo a ja sme boli najpomalší. Bolo mi jasné, že všetci ostatní majú výsledky, ale my traja sme sedeli v prvom rade, takže nám nezostávalo nič iné ako sa len radiť s Tonym :D.

Zabudla som spomenúť, že druhý deň k nám pribudol Javanshir (čítaj Džávanšir :D – ale všetci ho voláme Jeff, len náš supervisor ho volá Johny, poprípade Jimmy ). S Majom sme si mysleli, že je Slovák alebo Čech, lebo vyzeral tak blízky našej kultúre. Nakoniec sa z neho vykľul Azerbajdžanec, čiže podobnosť s našou kultúrou – čisto náhodná. Bol nám veľmi sympatický. Teraz keď sa s odstupom času pozerám na prvotné nadšenie z Jeffa, tak sa musím len pousmiať. Ľudia sa nemenia, len ich lepšie spoznávate. A tak to je aj s Jeffom, ktorý je nakoniec môj kolega (stihla som ho spoznať viac než dosť) a niekedy mi enormne lezie na nervy. Na druhej strane je to perfektná skúsenosť pracovať s človekom, s ktorým si úplne nesadnete. Ale veď viete ... o tom neskôr.

Kurz sa skončil. Prišiel Milko a zvestoval nám, že príde po nás o tretej a odvezie nás na iné miesto. Samozrejme mal na sebe opäť ten Mámvzadnomotvore-istický look. Tony nás priviezol  späť do Greenbeltu a keďže stále som bola najmenší účastník kurzu, opäť ma posadili do kufra. Hneď ako sme došli na apartmán, rýchlo sme sa pobalili a čakali na Milka, ktorý nakoniec meškal hodinu a pol. Nakoniec sme sa ho dočkali. Zjavil sa v našich dverách a nezabudol ani na ten neodmysliteľný look. A keďže tvár si treba zachovať, tak v žiadnom prípade si u nás v izbe nezložil slnečné okuliare. S Majom sme mali strašne veľa vecí a Milko na nás aj patrične kvôli tomu divne pozeral. Keď sme dorazili do USA, došlo nám, že sme si priniesli až zbytočne veľa vecí. Napríklad taký Hazem alebo Jeff, pricestovali len s jedným ruksakom. Hej no, to je také pravé orechové, pravé cestovateľské. Ešte sa mám čo učiť.

Viezli sme sa v Milkovom aute a boli sme plní očakávania kam sa povezieme a ako bude náš trvalý apartmán vyzerať. Ako sme sa tak viezli, Milko zrazu len tak poznamenal: „Hey guys, viete, že to je len váš prechodný apartmán?“ No nie, nevedeli sme, ale práve sme sa dozvedeli. Vraj tam budeme len na víkend a potom už pôjdeme na náš trvalý apartmán. A tak sme sa ďalej nechali unášať Milkovými srbskými melódiami Balkánu (rozumej Summer Disco Mix Balcan Music Best Hits ever 2014).

Milko nás priviezol do Silver Springu. Tento apartmán bol úplne super. Boli sme nadšení, lebo centrum bolo hneď za rohom, čo bola zmena oproti Greenbeltu. Keď sme vošli dnu, tak tam ešte nikto nebol, lebo všetci boli v práci. Bolo mi jasné, že tam bývajú sami chlapci, kvôli neporiadku. Tiež sa teraz len nad tým pousmejem, lebo vtedy som ešte nepoznala nášho terajšieho spolubývajúceho Maxa. Vtedajší spolubývajúci sa volali Tigran (Arménec žijúci v Rusku), Rosaľ (Rus) a Dušan (Srb). Boli to úplne úžasní chalani a perfektní parťáci. Teraz nám veľmi chýbajú.